Blog Nie je túra bez Štúra má už 6 mesiacov a mne sa nechce veriť, že to tak uteká. Je dosť možné, že budem miestami sentimentálny, tak mi to odpusť.
Keď som sa pred pol rokom rozhodol, že zmením (radikálne) svoj život a že začnem makať už len na svojich snoch a nie snoch iných, nevedel som, čo všetko ma čaká a čo všetko za ten pol rok stihnem. A ešte aj dnes sa mi stáva, že sa len tak hlúpo miestami usmievam a pýtam sa sám seba či si zaslúžim to, čo sa mi deje. Či som ja ten „vyvolený“, ktorý má právo na to tiež si plniť sny.
Blog Nie je túra bez Štúra
Založil som si blog Nie je túra bez Štúra a dal a dávam do toho úplne všetko. Bez žiadnych zadných dvierok, bez nejakej pracovnej istoty, len s túžbou a želaním robiť konečne to, čo ma baví a teší. Áno mám 28 rokov a áno znie to možno naivne. A ani sám niekedy nechápem, že som sa na toto celé odhodlal.
Založil som si blog a začal cestovať. Znie to ľahko, dokonale a ideálne. A ono to také na začiatku aj bolo. Avšak postupne ako sa snažím napredovať a zlepšovať prichádzajú veci, s ktorými som vlastne ani nerátal. Okrem tých pracovných aj všetko to, čo možno nevidia iní, to s čím ja „bojujem“ každý deň.
Robím ja vlastne celé dni niečo?
Veľakrát sa mi stáva, že ľudia len krútia hlavou nad tým, čo robím, a teda podľa nich, skôr nad tým, že nič nerobím. Už som si zvykol na to, že sa ma cudzí ľudia pýtajú na to koľko zarábam, z čoho žijem alebo či mám čo jesť. A takto dokolečka. 😀
A to nehovorím o tých výrazoch ľudí, keď im poviem, že mať taký blog zaberie naozaj človeku neskutočne veľa hodín. Že je to častokrát viac ako len 8 hodín v kancli. A hlavne u mňa ako človeka, ktorý si založil blog a začal s tým bez skúseností a úplne od nuly. Veď pre veľa z nich je to len akési hrajkanie sa.
Samozrejme mal som aj s tým rátať. Ale poviem to tak ako to je. Keď som začal so svojím blogom, ani zďaleka som nevedel, čo všetko to bude obnášať a čo všetko mi to možno „vezme“. Nerátal som s tým, že niektorí ľudia budú riešiť tak veľa vecí okolo mojej osoby. Môžem byť sčasti introvertom, ktorý je aj bloger? Či to je nezlúčiteľná kombinácia?! 😀
Iní musia drieť a ja si „len“ cestujem
Párkrát som mal už tú „možnosť“ počúvať aj o tom, že ja si vlastne len cestujem a robím si výlety a iní ľudia musia niekde drieť a makať. Nechcem sa týmto článkom nejako obraňovať, alebo niečo také. Učím sa byť voči hlúpym rečiam odolný. Hlavne ja viem, čím všetkým som si prešiel a ako som aj ja sám roky drel…
Treba však vedieť rozlíšiť, že cestovať a písať o cestovaní sú dve naozaj odlišné veci, čo si však veľa ľudí neuvedomuje a vidí len to, čo chce a to je to, že nič nerobím a chodím si po výletoch… Moje (š)túrovanie nie je len o cestovaní, pre mňa je to práca, a tak k tomu aj pristupujem. Okrem milión iných vecí, tak napríklad sa snažím si dávať pozor aj na to, aby sa mi podarilo urobiť, čo najlepšiu fotku či zapísať si všetko, čo by som mohol použiť do článku a veľa iných vecí.
Vie ma blog uživiť?
Posledné dni a týždne som aj ja sám zažil, čo je to prokrastinácia. A mal som pocit, že idem na to tak dobre, že za chvíľku by som v nej bol majster. Aj ja mám dni, keď sa budím s tým, či to ma celé zmysel, či sa mi podarí naozaj si blogom v blízkej budúcnosti aj reálne zarábať. Lebo v tejto oblasti nie je asi nikdy nejaký istý príjem… Menšia kríza strieda väčšiu a tak to ide celkom pravidelne… Ale našťastie tam niekde mi stále niekto kričí, že sa mi to podarí. Tak mu verím 🙂 Môj blog Nie je túra bez Štúra má síce už šesť mesiacov, ale ešte ani zďaleka nie som „za vodou“, a miestami to mám aj tak, akoby som mal dve práce – môj blog a písanie, z ktorého momentálne žijem. Takže už sa učím, že v tomto blogerskom svete musím byť jednoducho trpezlivý a poctivo na sebe a blogu makať.
Hejtov som zatiaľ až tak veľa nemal, respektíve ich už radšej nečítam. Ja viem prečo som so svojím blogom začal, no keď niekde vidím, že niekto rieši to, že som si blog prepojil práve so Štúrom, pričom nejde o žiadnu posadnutosť, či prehnané inklinovanie k Slovensku, tak až nechápem. Štúr je pre mňa symbolom Slovenska a vďaka nemu sa mi (dúfam) darí, aby som bol ľahšie zapamätateľný a odlišný od ostatných blogerov…
Robiť to, čo ma baví je to to najlepšie na svete
Ale dosť bolo tých negatívnejších vecí. To, že som si založil môj blog Nie je túra bez Štúra a už pol roka si plním jeden malý sen za druhým je neskutočne skvelý a hlavne vzácny pocit. Aj keď úprimne poviem, že som si nemyslel, že plnenie si snov bude miestami také ťažké a náročné… Ale aj tak to celé stojí za to.
Neskutočne sa teším, že mám za sebou už viac ako 40 slovenských miest, že vďaka tomuto blogu sa mi už veľakrát podarilo prekročiť svoje osobné limity. Podarilo sa mi nadviazať nové kontakty, dovolím si tvrdiť, že aj kamarátstva. Každý deň je pre mňa novou výzvou, lebo ak nie som aktívny a motivovaný ja, tak len tak ku mne spolupráca či nejaký ten peniaz neprídu.
A čo mňa teší asi najviac je každá správa od ľudí, ktorí si nájdu ten čas a napíšu mi o tom, že sa im páči to, čo robím, že ma (dokonca) obdivujú, že som sa na tom dal a podobne. Alebo mi napíšu nejaký skvelý tip na moje (š)túrovanie. Ten pocit je neskutočný, keď viem, že aj iných baví toto moje (š)túrovanie.
Sledovať moje (š)túrovanie po Slovensku môžeš aj na mojom Facebooku Nie je túra bez Štúra a na Instagrame @nie_je_tura_bez_stura 🙂
Tip: Pozri si aj moje ďalšie články:
Kto je vlastne Rado z blogu Nie je túra bez Štúra?
Ľudovít Štúr: Všetci dnes vyzerajú ako ja, no hovoria si hipsteri
Do komentárov mi môžeš napísať, aký sen máš ty, a čo robíš pre to, aby sa ti ho podarilo splniť. Budem sa veľmi tešiť a môžeme sa aspoň trošku navzájom podporiť a motivovať 🙂